Pozývame všetkých cestovateľov na stretnutie v čajovni Čarovni
vo štvrtok 13. decembra 2007 o 17:59
O ceste, Ceste a CESTE duchownej
 
 
Či existuje cesta duchowná? A čo to vlastne je, cesta duchowná? Hľadajme odpovede v čistejšom sebe. Teda každá cesta musí viesť odniekiaľ niekam. My musíme vedieť, kde sa nachádzame a kam sa máme dostať. Inak to nie je cesta, ale len blúdenie sem a tam. Cesta duchowná je cestou nášho ducha, to jest podstaty a jadra našej bytosti. Problém cesty duchownej je, že my nevieme, kde sa nachádzame, nevieme, kto sme, odkiaľ sme, ani kam máme smerovať. Tudíž len blúdime. Lapáme a sápeme sa po všakovakých veciach, ktoré javia sa byť príjemné alebo krásne, ale nerozumieme ani im, ani sebe, ani svojej túžbe po príjemnosti a krásnote. Ale keď sme pochopili svoju túžbu po krásnote, tu sme už uchopili smer. Ako slnečnica celý deň len za slnkom sa otáča, tak aj naša duša len krásnotu hľadá a ňou sa napĺňa, pravdaže ak len nie je nejakási zablokovaná všakovakými nenávisťami, zášťami, zaneprázdnená bojmi a súpereniami, sebapovyšovaniami či sebaponižovaniami. A keď sme chopili smer, potom tušíme aj cieľ, síce hmlisto, ale isto. Cieľom je len Krásnota vo svojej plnej kompletnosti a nádhernosti. Tí však, ktorí túžby svojho srdca nevidia a nechápu, tí nepochopia, za čím sa celý život tak úporne naháňajú. A túžby vlastného srdca pochopiť môže len človek čistý, spravodlivý, nesebecký, nepripútaný a nepoviazaný.
 
No aby ste si nemysleli, že si vymýšľam alebo že nejaké nowoty tu zavádzam, tak pozrime sa na veci staré a oswedčené. Takého Gautamu zvaného Buddha, krásnota jeho kráľovského paláca nenapĺňala a tak sa stal pustovníkom a žobrákom, aby hľadal krásnotu oveľa trvácnejšiu a dokonalejšiu. A keď sa hľadaním unavil, sadol pod strom a sedel a sedel. A jeho duša sadala a sadala a sadala, až sadla. A keď sadla, vtedy našla. Čo našiel, nenechal si pre seba, ale vyskočil, utekal a podelil sa s priateľmi. Od tých čias ctia si ho obyvatelia Východu v podobe sochy sediacej, s nehybným umŕtveným telom a rovnako s nehybnou umŕtvenou dušou. Socha hovorí, že treba nám zastaviť sa, posadiť sa a odpočinúť si. V zastavení, posadení a odpočinku, nájsť prameň Krásnoty najvyššej, nevídanej a neslýchanej. Ale neskôr západnejšie iný Buddha sa objavil, ktorý tiež umŕtvil v nehybnosti telo svoje. No nie pod stromom, ale na strome pribitý, nie vlastnou vinou. To už je ťažšie sústo pre jemnejšie duše. Tým doplnil našu informáciu a povedal: Vy si myslíte, že žijete, ale ste priklincovaní. Len si to uvedomte a budete oživení. Sadnite s Buddhom, umrite so mnou a budete oživení a vovedení do kráľovstva onakvejšieho charakteru. Stanete sa kráľmi nad sebou samým i kňazmi sebe samému a vaša vláda bude spravodlivá aj vznešená aj trvale udržateľná.
 
Či títo, či mnohí, mnohí ďalší učili Ceste. Žiakov Cesty nazývali svojimi bratmi. Varovali ich, aby sa vyhli ceste zaslepenosti, slepého napodobňovania a nevedomého uctievania a nabádali ich k samostatnému chápaniu a k samostatnému životu v družnosti a vzájomnosti.
 
Teda malá cesta je hľadanie krásnoty žitia. Bez vzdania sa ega to však nepôjde. Kto svoje ego nerozprestrie na celý svet a na každého človeka a tvora, ten nikdy nenájde Krásnotu pravú, kto sa nevzdá svojej obmedzenosti, nikdy nevojde do kráľovstva Neobmedzenosti.
 
Väčšia Cesta, to je sedieť pri nohách Učiteľa, počúvať jeho slová, chápať ich a s nadšením hľadať ich uplatnenie vo vlastnom živote. Učiteľom môže by ten Priklincovaný alebo ten Sediaci alebo hoci aj nejaký Tancujúci či Spievajúci, pokiaľ si pravdaže už svoje odsedel a odvisel. Ale bez samostatnosti hľadania a bez vlastného pochopenia toto nepôjde. Uctievanie učiteľa a klaňanie sa mu, zavŕtava nás hlbšie a hlbšie do Omylu a sebaklamu.
 
A tým, ktorí prešli niečo z cesty i z Cesty, objaví sa CESTA. A to je cesta TAO, neobmedzené prvopočiatočné Bytie, alfa i omega, počiatok i koniec všetkého, to prvé i to posledné, zdroj života, najvyššia pravda. Je to stav vedomia prvopočiatočnej čistoty, tajomstvo ukryté pred všetkými, ktorými lomcuje vlastné chcenie a vlastná chamtivosť. Ako lampa zapáli sa CESTA TAO v spomienke človeka a vedie ho, takže už nepotrebuje duchovných učiteľov, nepotrebuje vodcov, stačí sa zavrieť do svojej komôrky a zapáliť svetlo v sebe. Svetlo, ktoré nepochádza z nás a z našich chcení a predstáv, ale svetlo, ktoré je mimo nás, je nad všetkým a za všetkým. Taký človek stáva sa samostatným a nezmanipulovateľným a preto aj nebezpečným pre všetkých manipulátorov dnešnej doby. Taký človek učí sa vidieť veci z pohľadu Pravdy, nie z pohľadu Omylu ega.
Milan Cestár Rusko
 
Pozvánky: http://hladanie.wz.cz/skola/stretnutia.htm
Diskusia: http://skolazivota.myfreeboard.net