Pozývame všetkých komunikácie chtivých na stretnutie v čajovni Čarovni
vo štvrtok 11. októbra 2007 o 17:59
Labyrint sveta a raj srdca
 
Ako učí učiteľ národov Ján Ámos Komenský, chytení sme v labyrinte, uväznení v sieti. Učiteľa národov však nikto nepočúva, ani tí, ktorí ho takto titulovali. A už vôbec nie tí, ktorí ho z vlasti vyhnali. Učiteľ vidí vyslobodenie v obrátení sa do vnútra a v poznaní Krista v nás. Čo má na mysli ten beťár? Chce nás nejako pomýliť? To bude predmetom vážneho skúmania s veselým priebehom i koncom...
 
Milan, ty sa cítiš byť uväznený v labyrinte?
Ako kedy. Keď sa pozabudnem, tak nie. Ale aj v labyrinte sa človek môže pozabudnúť, ak nájde niečo zaujímavé, čomu venuje pozornosť. Vtedy sa človek sústredí na to, čo práve robí. No zábudlivosť nie je cnosť a treba sa z nej prebudiť, treba nám pochopiť svet, v ktorom žijeme a svoj účel v ňom, nielen stále vyhľadávať všakovaké zábavky na rozptýlenie alebo sa nechať vláčiť starosťami o živobytie a skutočný a pravý Život a Šťastie a Zmysel a Krása aby nám unikali?
 
Je labyrint pre teba zlo?
Vôbec nie. Labyrint sveta a života je matematicko-umelecká úloha, ktorú sme dostali všetci, aby sme ju riešili. Kto si s príkladom z matematiky nevie rady, je z toho zúfalý, ale nech nájde dobrého učiteľa, ten ho zaučí a potom vyrieši príklad hravo.
 
Je teda labyrint dobro?
V podstate áno, ale to poznáme, až keď z neho vyjdeme, inak je pre nás len väčším či menším utrpením.
 
Nebojíš sa, že ťa niekto začne naháňať s metlou, keď tvrdíš, že všetko utrpenie sveta je v podstate dobro?
Báť sa netreba, ale treba si pripraviť dobú helmu... Mnohí ľudia sú tak zatrpknutí, že ani neveria v dobro, ani to druhým neprajú. Tým si ale nepomôžu...
 
Ako sa hľadá podľa teba východ z labyrintu?
Bez Ariadninej nite to nepôjde. Treba hľadať niť. Ja tú niť nazývam duchovnou cestou. My nevidíme jej koniec, ale veríme, že nás vyvedie von.
 
Teda vierou sme spasení?
Ale nie nejakou náboženskou vierou stojacou na dogmách, ktorá ľudí len rozdeľuje. Spasení z labyrintu sme vierou v to, že existuje východ, že existuje skutočné a plné šťastie človeka a že my ho môžeme mať.
 
No veď nevravel dobre Marx, že náboženstvo je ópium ľudstva? Aj ty nás chceš opiť?
Nuž, blahoslavení, ktorí uverili... :-) Alebo inak povedané: V čo kto uveril, to sa mu aj dostane, čo kto hľadá, to aj nájde. Ježiš, Buddha, či všetci mystici a pokročilí šamani zhodne tvrdia, že absolútno existuje. A netvrdia to na nejakom filozofickom základe, ale na základe vlastnej osobnej skúsenosti. Ako Ježiš povedal: Čo som videl a počul u Otca, o tom svedčím vám, ale vy neprijímate moje svedectvo.
 
Dobre, povedzme teda, že cesta z labyrintu naozaj existuje. Čo robiť? Je to krátky proces, či dlhodobý?
Aj krátky aj dlhý. Ak nemáme vieru v dobro, nepôjde to. Ale ak ju máme, stávame sa v tomto svete zraniteľní. Riešením je teda chrám. Byť v chráme znamená byť chránený od vonkajších neblahých vplyvov, pokiaľ sme v chráme. Ten chrám nie je hmotný, ale duchovný, môže byť chrám v nás. Cestou von je spomienka na Ariadnu, ako mi  dávala svoju niť a ako jej na mne záležalo, aby som nezabudol na ňu a dostal sa von. Ariadna žije v nás a je to vlastne dokonalosť lásky v nás. A to je Kristus v nás, ako píše Komenský. Teda rýchla cesta spočíva v spomenutí si na svoju prvú a absolútnu dokonalú lásku a potom nasleduje pomalá cesta, keď sa s touto spomienkou učíme žiť vo vonkajšom svete.
 
To hovoríš z nejakej knihy?
Nie, z vlastnej skúsenosti...
 
Spomenúť si na Ariadnu? To ide? Netreba sa najskôr očistiť a postupne pomaličky poznávať lásku nesebeckú, dávajúcu?
Lásku poznávame pomaly očisťovaním, ale ona je už v nás v celej svojej dokonalosti, teda si stačí na ňu spomenúť, objaviť ju. Ale nedá sa to na ulici, lebo atmosféra spoločnosti nám tú spomienku hneď vezme. Je potrebný chrám...
 
A čo potom? Keď si spomenieme?
Potom žijeme v dvoch svetoch. Jeden vnútorný svet, plný lásky a svetla, druhý vonkajší svet, ktorý po láske šliape a ničí ju. Pokiaľ sme si spomenuli dobre a narazili sme na absolútnosť Lásky, nik na svete nám ju nemôže vziať, lebo my VIEME. Potom to vnútri nás samo sa snaží prežiariť celý náš život, aj ten vonkajší. Je to istý zápas a boj, voči sebe samému, nie však násilie, ale odovzdanosť Láske.
 
A keď láska zvíťazí?
Potom sme vyšli z labyrintu a sme apoštoli Kristovi aj Buddhovi, sme Kristom aj Buddhom, žiadne zlo na nás nemá, hoc telesne trpieť môžeme.
 
Teda akej nite sa chytiť?
Ako hovorím: spomienka na Lásku, ktorá JE a nemôže nebyť, aká bola na počiatku, taká je i dnes a taká zostane naveky... To je Ariadnina niť vyslobodenia, ktorú len máloktorí nachádzajú a zmysel svojho pozemského žitia tak v zábudlivosti strácajú...
 
Poďme teda von, na cestu nám zvoní zvon, z labyrintu uháňajme ako kôň...
Náhliť sa netreba, veď víťazstvo neujde. Cesta je cieľom, treba si ju užiť v plnej kráse...
 
Nabudúce:
Posvätná sexualita
 
Pod sexualitou treba rozumieť všetko, čo sa týka vzťahu dvoch ľudí opačného pohlavia. Slovo erotika (po grécky Eros - boh lásky, teda Láska) tak isto netreba vzťahovať len na veci telesné. Ale čo je posvätnosť? Posvätnosť je absolútna čistota, dokonalé dobro, dobro nedotknuteľné nijakým zlom, šťastie nepošpinené nijakým utrpením. A čo je spojenie týchto dvoch slov? To je skúsenosť absolútna zažitá prostredníctvom vzťahu dvoch ľudí opačného pohlavia. Cesta k Bohu cez lásku muža a ženy. Posvätná sexualita vedie dve bytosti k prežívaniu jednoty, dvaja budú jedným bytím. A v tejto jednote je jednota s Bytím. Posvätná sexualita má duchovný cieľ a preto ju nemožno realizovať cez telo, ako si niektorí mylne myslia. Posvätná sexualita sa realizuje transformáciou telesnej príťažlivosti na dokonalú lásku a transformácia sa deje zdržanlivosťou. Preto starým Židom bolo dané prikázanie nezosmilníš, ktorého obdobu nachádzame aj v buddhizme aj v iných náboženstvách a ktorého prevrátenie a nepochopenie nachádzame v celibáte v kresťanstve aj v iných náboženstvách... Viac nabudúce...
 
Milan Rusko