Ďalšie stretnutie v čajovni Čarovni
vo štvrtok 13. septembra 2007 o 17:59
Arteterapia - liečenie duše krásou
veni - vidi - vici
prídi - uviď krásu - zvíťaz nad sebou
 
Skôr než pristúpime k téme novej, zopakujeme si tému minulú - povstaleckú. Či sme už všetci povstali duchom? Že nie? Ale ja hovorím: Každý povstal - minimálne ráno z postele. A možno sa pritrafili cez deň aj ďalšie naše povstania. Skúsme si každý pre seba premietnuť, spomenúť, kde sme tak naposledy povstali, kde sme vyvinuli aktivitu. Nie vymýšľať, čo by sme mohli, keby sme sa zmohli. Ale pravdivo reflektovať realitu života. Aká to bola aktivita, ku ktorej sme povstali? Boli sme k aktivite prinútení zvonka, napríklad v práci? Je to aktivita, keď len povinnosť nás sem-tam vláči? Alebo sme povstali k sledovaniu futbalového zápasu? To bol boj, to bolo povstanie, brat proti bratovi povstal, aby ho o loptu obral. Či sme povstali k poháriku v krčme, vracajúc sa domov so spevom a po tme? Alebo sledujeme SuperStar, aby za nás niekto iný na stupienku víťazov stál? A či bojovnosť naša väzí v nadávkach na politikov a našich susedov?
 
Áno, povstanie, to je živel ohňa. Čistá aktivita, čisté nadšenie, čistá rozhorlenosť za niečo. Niečo, na čom nám naozaj z hĺbky srdca záleží a čo naozaj veľmi chceme. Jesto takáto aktivita v našom živote, či nikoľvek? Máme aspoň niekedy oheň v sebe, teda mužnosť, bojovnosť, túžbu prekonávať prekážky a víťaziť? Či sme načisto vykastrovaní, o mužnosť pripravení? Či sme len poslušnými otrokmi, konzumentami, podriadenými, ktorí nemajú vlastnú vôľu, len cudziu nasledujú so sklonenou šijou a zhrbeným chrbtom? Alebo sa za svoju mužnosť hanbíme, pretože je agresívna, druhých ľudí poškodzujúca? Tož treba pracovať na povstaní. Každý najprv sám za seba povstane. Ak povstanú viacerí k spoločným veciam, je to povstanie národné. A pravé povstanie je vždy povstaním k veciam ušľachtilým, zmysluplným, dobrým, spravodlivým, k veciam pre každého človeka prijateľným, proste je to povstanie ku veciam krásnym. Prebudiť v sebe tento čistý a nedeštruktívny oheň, to je jeden zo základov duchovného žitia a pozemského bytia. Ten oheň je predmetom hľadania...
 
A sme pri kráse. Teda aby ohňa nebolo priveľa, zalejeme ho vodou. Vnímanie krásy, to je zas ženskosť a pasivita, živel to vodný. O nič nezápasím, nič nechcem dosiahnuť, proste len vnímam, čokoľvek sa mi naskytne a vo všetkom vidím niečo krásne, vo všetkom vidím odlesk Krásy. Všetko prijímam a nič ma nerozčúli, nič ma nerozhádže. Aj v ťažkostiach a prekážkach vidím krásu vyslobodenia, aj v nespravodlivosti vidím krásnu možnosť bojovať za spravodlivosť. Jesto takejto krásnej pasivity v našich životoch? Jesto ženskosti v nás? Či nie sme ani oheň, ani voda, ani aktívni, ani pasívni, ani muž, ani žena, ani živí, ani mŕtvi? Keď máme vyvinúť aktivitu, sme pasívni a keď máme prejaviť pasivitu, sme aktívni? Keď máme bojovať, vtedy sa bojíme a keď máme vnímať, vtedy sa hneváme? Veru, strach je prekážkou našej mužnosti a hnev je prekážkou našej ženskosti.
 
Krása má množstvo podôb, aké formy krásy sú ti blízke? Obraz, hudba, pohyb (tanec), vôňa? A čo krása pochopenia? A aká je vôňa života? A aký je tanec života? Aká je krása ticha? V čom je ticho krásne? Nie v tom, že sa dotýkame Krásy samotnej, ktorá ešte nemá prejavenú formu? A to sme už blízko zdoja! Hor sa teda k poznávaniu Prazdroja, odhodením všetkej zlosti, preniknutím Krásou do špiku a do kosti.
Milan Rusko